1. Mnohí ťa už lepšie poznáme, no predsa len, povedz nám čosi o sebe, možno sa dozvieme aj niečo viac.

Ak si niekto myslí, že ma pozná, určite sa mýli. Nepíšem to preto, aby som sa nejako vyťahoval, alebo sa robil záhadným, ale je mnoho vecí, ktoré skrývam, ani nie tak preto, že by som to chcel cielene, možno z časti, ale som natoľko komplikovaný, či pozliepaný z mnohých častí, že ukázať všetky svoje tváre naraz je nemožné. A tak ľudia, ktorí ma poznajú z boccie, ma poznajú jedným spôsobom, kým tí, s ktorými som v spojení cez iné aktivity, zase iným. Aj vďaka tomu mám zvláštny dar, nečakane ľudí prekvapiť.

Aby som však nehovoril príliš abstraktne. Pochádzam z Gemera, vyštudoval som biomedicínsku fyziku v Bratislave na FMFI UK, začal som aj s doktorátom, ale v druhom roku štúdia som ho prerušil. Už počas štúdia som si privyrábal ako osobný asistent telesne postihnutých ľudí a cez osobnú asistenciu som sa zoznámil aj s bocciou. Pracoval som na Mokrohájskej ako asistent učiteľa, ako aj v OMD v SR ako administratívny pracovník. Od 17 rokov píšem poéziu, teda písal som, lebo teraz mi už vyhovuje viac próza. Vyšla mi aj jedna básnická zbierka.

V živote som zažil veľa kotrmelcov a jedným z hlavných dôvodov je moje zdravotné postihnutie, ktoré síce nie je tak ľahko viditeľné, ako u ľudí s telesným postihnutím, ale problémov prináša rovnako veľa.

Hranice mojich možností ako žiť život dobre sa časom zužujú, ale zase sa mi otvárajú priestory, ktoré som predtým prehliadal, také tie drobnosti. Mám rád prírodu, doma chovám dvoch psov, kocúra a sliepky, postavil som si v izbe kachle a sem tam vypomôžem boccistom k dosiahnutiu ich cieľov. Najradšej mám, keď môžem niekomu priniesť úprimnú radosť. Na druhej strane nemám rád ekonomický hranatý humbuk – diktatúru kapitálu.

2. Boccii sa venuješ už dlhšie, dokonca si istú dobu pôsobil ako tréner pre ŠK OMD Boccian. S čím sa spájajú tvoje bocciové začiatky, ako si sa k bocci dostal a aké s ňou máš skúsenosti?

K bocci som sa dostal cez Jozefa Griača, hráča Altiusu v kategórii BC1, bolo to niekody okolo roku 2002. Bol som jeho asistentom, chodili sme spolu na tréningy na Mokrohájsku, kde som sa zoznámil aj s Martinom Gabkom a hráčmi klubu. Boccia ma hneď zaujala, jasne som videl jej významný prínos pre ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím a mal som pre ňu talent – myslím pre pochopenie boccie. Možno sa to spája aj s tým, že boccia je taktický šport, je v nej niečo zo šachu, ktorý rád hrávam, ale takisto z matematiky, či fyziky. Ako raz spomenula Majka Smolková: „boccia, to je taký psycho šport“, čo v kontexte rozhovoru vyjadrovalo, že hráč počas zápasu musí do veľkej miery používať hlavu, ak má byť úspešný.

3. Prednedávnom sme spolu s ostatnými boccianistami krstili tvoje knižné „dieťa“. Ako a kedy ti v hlave skrsla myšlienka, ktorá podnietila tvorbu spomínanej brožúrky?

Stalo sa to v krčme, v Bavorskom dvore, hneď pod Matfyzom v Bratislave, teraz už sa tá reštaurácia volá inak. V jeden večer sme sa tam usadili k rozhovoru ja, Silvia Petruchová a Jozef Blažek (v tom čase sme všetci boli zamestnacami OMD v SR), aby sme prediskutovali situáciu v ŠK OMD Boccian, jednou z konkrétnych otázok bolo, ako zvýšiť počet hráčov klubu, ale i asistentov boccie, ktorí by pomáhali hráčom počas tréningov. Navrhol som, že napíšem príručku o bocci, aby sme ju mohli odovzdávať asistentom – tí by si ju doma preštudovali a nebolo by im treba vysvetľovať na tréningoch všetko od základu – ale takisto aby sme ju mohli použiť na propagačné účely pri vyhľadávaní nových hráčov boccie.

Základnú kostru brožúrky som napísal ešte tej noci, načrtol som aj prvé schémy a naivne som si myslel, aké je to jednoduché… kým sa však príručka zrodila v dnešnej podobe, prešlo pár rokov.

4. Komu je brožúrka určená?

Brožúrka je určená všetkým, ktorí sa zaujímajú o bocciu a tiež všetkým, ktorí o bocci ešte nepočuli. Ako čas plynul, zbieral som nové trénerské skúsenosti v ŠK OMD Boccian a tým, že sa vydanie brožúrky viackrát oddialilo, mohol som ju prepracovávať a pridávať k pôvodnému základu ďalšie odseky. Jej obsah sa rozšíril natoľko, že pôvodný cieľ pomôcť brožúrkou klubu Boccian, je len jedným z tých, ktoré súčasná verzia brožúrky má.

Je prvou a zatiaľ jedinou – pokiaľ viem – pôvodnou slovenskou publikáciou o bocci a môže byť prínosom ako pre hráčov, ktorí sa už zúčastňujú súťažných podujatí v bocci a sú aktívnymi hráčmi, tak aj pre tých, ktorí sa s bocciou stretávajú prvý krát. Techniky tréningu, ktoré sú v nej obsiahnuté, zahŕňajú základné zručnosti, ktoré si hráči musia osvojiť, ak chcú hrať bocciu dobre. Štýl brožúrky som volil zámerne jednoduchý a zrozumiteľný, bez zbytočných odborných formulácií, aby jej obsah bol zrozumiteľný pre každého, kto po nej siahne.
Okrem hráčov boccie je brožúrka určená aj pre asistentov a trénerov; môžu z nej načerpať dobré nápady, ako viesť tréning.

Nakoniec je brožúrka vhodná aj pre laikov a šírenie boccie vôbec. Možno i takouto cestou zahliadnu kúsok zo sveta telesne postihnutých, do ktorého nahliadnuť, im život zatiaľ nedoprial.

5. Počas tvorby brožúrky ťa určite postretli vtipné, ale aj menej vtipné zážitky. Spomenieš si na niektoré z nich?

Vtipné bolo, keď som pochopil, že nikto mi moje schémy nespracuje do vhodnej grafickej podoby zadarmo, rozhodol som sa spracovať ich graficky sám. Stiahol som si Adobe Illustrator a nainštaloval ho ako trial verziu. Aby som všetky schémy vytvoril, mal som na to 30 dní. A podarilo sa mi to. Keď som neskôr začal spolupracovať s grafičkou Veronikou Melicherovou, vysvitlo, že ešte jedna schéma chýba. Našťastie som už mal nový počítač a mohol znova nainštalovať trial verziu grafického editora. Takto sa môžem pochváliť, že z mojej strany je brožúrka 100% legálna.

6. Momentálne žiješ na Gemeri. Ako tráviš svoj voľný čas, čomu sa venuješ? Neplánuješ svoje bocciové skúsenosti rozvíjať ďalej aj v tomto krásnom kraji?

Niekedy je voľný čas problémom. Každý si teraz zrejme vyloží môj výrok v zmysle, že voľného času je nedostatok, to je ten problém spojený s voľným časom. Myslím to však opačne. Mám príliš veľa voľného času. Už dosť dlho nemám zamestnanie a náš krásny kraj, ako si ho nazvala, síce oplýva prírodnými krásami, avšak má i nie príliš vábnu tvár súvisiacu s vysokou mierou nezamestnanosti. Vrátil som sa sem domov kvôli zdravotným ťažkostiam, ktoré mi v Bratislave neumožňovali fungovať dostatočne dobre a znesiteľne. Tu mám lepšie zázemie, väčšiu kvalitu bývania i osobnej sebarealizácie ako domáci kutil, ale spoločenské a ekonomické začlenenie mi tu chýba.
Podnikám aj kroky k rozvoju boccie v Rožňave a okolí. Nadväzujem spoluprácu s Rožňavským Červeným krížom a domom Matice slovenskej v Rožňave a DSS Jasanima. Už tento týždeň by mali prebehnúť prvé „tréningy“ – prezentácie boccie. Veľmi sa teším, že spoznám ľudí so zdravotným postihnutím tu v Rožňave, pretože ak by som mohol s nimi pracovať, robiť prácu, ktorá ma baví – osobná asistencia a trénerstvo boccie takou prácou sú – a bývať pri tom ešte doma na dedine, prinieslo by mi to viac spokojnosti a radosti.